Zostali len slzy. Slané kvapky stekajúce po tvári. Tenkými potôčikmi si brázdia cestu až spočinú na perách. Sú to bezodné studničky..... Stáva sa, že človeka zasiahne rana. Nie z dela ani zo zbrane, oveľa horšia rana. Rana, ktorá zasiahne dušu. Pošramotí jej krehké steny. Podkope dôveru a nádej. Nádej v lepší svet. Svet bez závisti, nenávisti a bez nepriateľov. Horšie než smrť je žiť. Mnohokrát príliš neskoro zistíme, ako zdrvujúco pravdivý je tento výrok. Veď čo je lepšie? Zomrieť a dostať sa do sveta, kde nie sú žiadne problémy a starosti alebo žiť.... Žiť s ľuďmi, ktorí nás zavrhujú a nenávidia?! Konečne... konečne som pochopila, prečo si niektorí ľudia sami a dobrovoľne siahajú na to najvzácnejšie, na život. Ten pocit.... Pocit bezmocnosti.... Ten pocit zabíja. Veď kto by už len chcel žiť s vedomím, že nič nezmôže, že je zbytočný? Nie je predsa jednoduchšie skončiť to?! V dnešnom svete dokážu s úsmevom prežiť len tí najsilnejší. Takých je však málo.... Až príliš málo. Ak sa na to pozrieme z iného pohľadu, smrť je krásna. Až príliš krásna na to, aby sme si ju zapríčiňovali sami. Na krásne veci musíme čakať. Aby boli ešte krajšie. Veď život je len úderom. A jeden úder nič neznamená. Vychutnajme si ho, lebo už sa viac nezopakuje. Mnoho ľudí sa domnieva, že smrť je koniec. Omyl. Smrť je začiatok. A na začiatok sa musíme dobre pripraviť. Preto je tu život..... Nie je to nič iné, len príprava na smrť....