Stretnutie s anjelom
16. 3. 2007
STRETNUTIE S ANJELOM
V živote sa často stávajú rôzne „zvláštnosti“. Keď o nich rozprávame druhým, väčšinou nám neveria, alebo si myslia, že sme klamári, podvodníci či blázni. Vyrozprávame Vám príbeh jedného bezdomovca, ktorý toho o sebe moc nenarozpráva. Raz v „slabej“ chvíľke začal rozprávať jednu svoju životnú epizódu, aj keď to išlo z neho ako z chlpatej deky.
Už dlhšiu dobu bol bezdomovec a túlal sa po uliciach. Bolo pre neho pravidlom, že leto strávil v rôznych ubytovniach, no prišla zima a bol znovu na ulici pod holým nebom. Stalo sa to v decembri roku 2001. Napadlo ho, že by mal skončiť s týmto životom, spáchať samovraždu. Odišiel zo Žiliny do Bratislavy, že tam skončí so svojim životom. Jeho cesta viedla k misionárkam Matky Terezy, kde dávali polievky. Ako samotár nikoho neoslovoval, najedol sa a rozmýšľal nad svojim plánom. V jedálni si všimol skupinku chlapov, sedeli a rozprávali sa. Obišiel ich a odchádzal z budovy. Vchod do budovy bol iba jeden. Vonku zrazu oproti nemu kráčal jeden zo skupinky mužov z jedálne.
„Zarazilo ma to, veď pred chvíľkou tam ešte sedel, nevidel som, že by ma predbehol a z budovy som vychádzal len ja sám. Bol to pre mňa šok, ako sa dostal von. Kráčal oproti mne a chcel sa mi prihovoriť. Otočil som sa a kráčal som na opačnú stranu. Nechcel som sa s nikým baviť, chcel som byť vtedy sám. Zrazu ďalší šok, znovu kráčal oproti mne. „Mne neujdeš“, povedal a díval sa mi do očí. Bol to asi 50-ročný muž, na pohľad tiež bezdomovec. Zastavil som sa. Čo odo mňa chce, pomyslel som si. Nemal som chuť nikomu nič vysvetľovať. Začal sa ma vypytovať, kam idem, čo idem robiť a tak podobne. Začal som mu klamať a vymýšľať si, že si hľadám ubytovanie a tak podobne. Nemohol a nechcel som sa mu priznať, že som sem prišiel pre niečo iné. Od tej doby sme boli spolu, trvalo to tri mesiace. Volal sa Maroš, aspoň sa tak predstavil. Rozprával mi aj o svojej rodine, kde žil a býval. Po troch mesiacoch sme sa rozišli dosť divným spôsobom. Potom som ho hľadal v Prahe, v Bratislave, vypytoval som sa na neho rôznych ľudí, všetko márne. Ako keby sa pod ním zem prepadla. A nikto ani u misionárok Matky Terezy o ňom nevedel, ako keby ten človek ani nejestvoval, alebo ako by som si to všetko iba vymyslel.
Za tie tri mesiace som zažil zvláštne a neuveriteľné veci, vtedy som si to ani neuvedomoval. Vtedy sa mi tie „zázraky“ zdali úplne normálne a prirodzené, až po čase som si to začal uvedomovať a spomínať, dávať veci do súvislostí. Prvú noc ma zobral do svojej „nocľahárne“, spával v betónovej konštrukcii mosta. Hodne mi rozprával o živote, trochu divným spôsobom, iným, ako som bol zvyknutý. Vždy sa prispôsoboval mne. Čo som chcel ja, chcel aj on. Jeho stála prítomnosť ma úplne odpútala od úmyslu spáchať samovraždu. Našli sme si nové ubytovanie v záhradnej chatke v Petržalke. Nekúrili sme si a predsa nám bolo teplo. Živil sa vraj žobraním pred kostolmi. Vyžobral toľko, koľko som si pomyslel. Čítal moje myšlienky. Fungovalo to asi takto: "Pomyslel som si, že potrebujem 150 korún". Za krátko prišiel a doniesol 150 korún. “Pomyslel som si, že potrebujem 700 korún“, zakrátko prišiel a doniesol 700 korún. Najväčšiu sumu, na ktorú som pomyslel bola 2200 korún, zakrátko prišiel aj s 2200 korunami. Vtedy ma nenapadlo, že číta moje myšlienky, alebo som si to neuvedomoval.
Žili sme si ako králi, nemali sme o nič núdzu. Jedného času sme obývali ako „králi“ podkrovie budovy Úradu vlády SR. Obliekli sme si obleky, urobili vizitky a v podkroví tejto budovy sme strávili veľa mrazivých dní a nocí. „Vládli“ sme nad úradom vlády, bolo nám tam dobre. Ako sme sa my dvaja bezdomovci dostali do vládnej budovy, ktorá je prísne strážená? Bolo to jednoduché, pustili nás dnu, vyviezli sme sa výťahom a obývali sme „interiér“ podkrovia. (podrobne opísal, budovu, podkrovie, pozn. redakcie)
Veľa sme spolu cestovali po Slovensku. Raz vo vlaku sme sedeli v kupé oproti sebe. Zrazu pozriem a Maroš nesedí oproti mne. Ako som sa rozhodol vstať a hľadať ho na chodbe, ozval sa: „Prečo ma hľadáš, veď som tu“! Sedel na svojom mieste, ako predtým. Pomyslel som si, že mi šibe, no bol tam.
Z tohto človeka, ktorý sa mi predstavil ako Maroš, prúdila zvláštna energia. Mal v sebe niečo, čo vás „oblbne“, zvláštnu silu, či energiu. Vtedy vás ani nenapadne pýtať sa „prečo“ a „ako“. Vždy mi hovoril: „Buď sám sebou“. Keď som sa ho často pýtal na jeho „zázraky“, vždy mi odpovedal: „Raz na to prídeš!“ Raz sme boli na cestách po Slovensku. Chcel som sa vrátiť do opustenej chatky v Petržalke. On mi na to hovorí: „ Nechoď tam, kde už nič nie je“! Vtedy som nechápal, čo tým myslí. Až po čase som sa dozvedel, že v dobe našej neprítomnosti chatku zapálili feťáci. Chatka zhorela, nezostalo po nej nič.
Keď sa mi po troch mesiacoch stratil, zúfalo som ho hľadal a vypytoval sa. Až v tom čase som si uvedomil, že som stretol „anjela“, „mimozemšťana“ či „človeka“? V tom čase mi zachránil život a pripomínal, že aj môj život má cenu. Aj keď často beznádejný, ťažký, no predsa život. Asi ho už nikdy nestretnem. Objavil sa v čase, keď som ho potreboval. Pomohol mi vrátiť sa k sebe samému.
Koľko je „anjelov“, „mimozemšťanov“, či takých ľudí, ako bol „Maroš“? Z času na čas sa objavia a zase sa stratia. Medzi ľuďmi, ako je náš bezdomovec, sa často objavujú. Lebo ľudia, čo chcú žiť, zomrú, a tí čo dokážu zomrieť a prijať smrť, ožijú a budú žiť možno navždy.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář