Umieram. Naozaj to cítim. Akoby všetok môj život pomaličky, mučivo vyletoval zo mňa von. Som unavená. Unavená zo všetkých ľudí, z prázdnych pohľadov, nič neznamenajúcich dotykov. Život už plynie bezo mňa, akoby za mojím chrbtom. Nikoho už nezaujímam, nikto nezaujíma mňa. Aj tá posledná troška citu vyprchala. Vyhnala ju odtiaľ zlosť. Nezostalo nič. Len prázdny pohľad a ešte prázdnejšie srdce. Srdce? Vlastne, čo to je? Nejaký orgán, ktorý nám zabezpečuje to, že žijeme, ale veď aj ono je závislé. Ako my všetci. Je naozaj také zlé umrieť? Neviem. Neviem už nič, neviem ani, ako sa volám. A som šťastná. Vlastne nie. Nič necítim, len mrazivý pokoj. Ležím tu, na posteli, dívam sa na prázdny strop prázdnym pohľadom a... umieram. Potichu, aby som nikoho nerušila. Pomaličky odídem z tohto sveta. Všetko robím pomaly, veď načo sa ponáhľať, aj tak ma nikto nečaká. Len smrť. Ale tá tých pár minút zotrvá, nie z ľútosti, ale je sama unavená. Toľko ľudí chce zomrieť. Nechám ju vydýchnuť si. Prepadávam sa. Ale kdeže, to len moja myseľ má pocit, akoby ju chcela posteľ zhltnúť. Je taká obrovská, taká... prázdna. Ale nevadí, aj tak tu chcem zomrieť. Zrazu sa zamyslím... kam sa vlastne po smrti dostanem? Do neba? Do pekla? Hlúpa otázka. Nie som predsa malá, na také veci neverím. Bude to len ďalší svet, v ktorom budú stovky ľudí s prázdnym pohľadom. V tichu, ktoré tam bude zostaneme navždy všetci v akomsi čudesnom spojení mysle. Teším sa. Ale nie. No nesmútim, je to len krok. Tak vykroč. Umieram...